Košické architektonické štúdio Atrium Architekti reprezentuje rolu architekta v pôvodnom znení tejto profesie, ktorá okrem citu pre tvorbu prostredia vyžaduje aj všestrannosť a spoločenskú angažovanosť. Okrem aktívnej a často oceňovanej architektonickej činnosti je teda na programe dľa tohto ateliéru aj rad ďalších aktivít zameraných na zlepšovanie verejného priestoru a transformáciu vzťahu verejnosti k architektúre a urbanizmu. Všetky nitky však vedú predovšetkým k jednému architektovi – Michalovi Burákovi, s ktorým sme sa porozprávali o internetovom nástroji Pocitové mapy. pocitovemapy.sk

 

Atrium Architekti je predovšetkým produktívne architektonické štúdio, no v podstate paralelne vyvíjate
aktivity, ktoré spadajú do kategórie architektonického aktivizmu. Spomeniem najmä Mestské zásahy, ktoré síce začali v Bratislave, no vy ste ich rozšírili do ďalších slovenských miest. Do akej miery je pre vás ako pre architektov dôležitá takáto forma prepájania architektúry s verejnosťou?

Michal BURÁK: V podstate od roku 2008, odkedy prevádzkujeme portál UzemnePlany.sk, sme si
vytýčili cestu určitej formy aktivizmu. Každým rokom na túto aktivitu nabaľujeme nové a nové
«produkty», ktoré síce zdanlivo nesúvisia, ale keď sa na to pozrieme s odstupom, vidíme v tom jasné
vodidlo – snahu priblížiť urbanizmus, architektúru a tému verejných priestorov širokej verejnosti.
V roku 2011 sme začali s Mestskými zásahmi v Košiciach a odvtedy sme od interakcie s verejnosťou prakticky závislí.

 

Participovaný koncept Pocitových máp je v zahraničí známy už dlhšie, u nás je však novinkou. Čím vás oslovil, že ste sa rozhodli preniesť ho a adaptovať na slovenské mestá?

MB: Je to niečo, čo u nás zjavne chýbalo, a ani sme o tom nevedeli. Až nám pripadalo zvláštne, že to na Slovensku doteraz nikto neriešil. V pôvodnom pláne bolo otestovať formu participácie na projekte Manuálu tvorby verejného priestoru pre Prešov. Po spustení projektu v Prešove a pozitívnej odozve verejnosti sme sa prakticky zo dňa na deň rozhodli pre jeho celoslovenskú aplikáciu. Z technického hľadiska sme spočiatku uvažovali nad vytvorením máp vo vlastnej réžii. Hľadali sme inšpirácie v zahraničí, až sme narazili na českého partnera, s ktorým sme sa spojili, a následne už nemalo zmysel koncipovať sólo riešenie, lebo spolu vytvárame Pocitové mapy pre celé Česko-Slovensko.

 

Podstatou Pocitových máp je zber informácií o mestských verejných priestoroch, a to priamo od  obyvateľov prostredníctvom jednoduchého online systému. Aké informácie zbierate a ako ich potom vyhodnocujete?

MB: Zaujímame sa o rôzne témy pocitov; v aktuálnom zbere 2018 sme nastavili štyri okruhy tém – pocit z verejného priestoru, cyklodoprava, zeleň a bezpečnosť. Dáta nazbierané od respondentov systém automaticky vyhodnocuje na základe pentagramov a takzvanej «heatmapy», čo znamená, že ak na rovnaké miesta reagujú rôzni respondenti, systém dané lokality graficky zvýrazňuje. Zber dát prebieha celoročne, snažíme sa podchytiť všetky ročné obdobia a celé spektrum užívateľov mesta, pretože v zime sú iné pocity ako v lete, a napríklad inak vnímajú bezpečnosť aj ženy a muži, inak deti a dospelí.
 

Nie sú pocity príliš subjektívnym kritériom na posúdenie kvality prostredia?
MB: Áno, sú, práve preto sme sa pustili do ich zbierania. Subjektívny pocit z miesta vo verejnom priestore častokrát lepšie vystihne jeho charakter ako exaktný údaj. Môžeme mať krásne námestie, no niečo v ňom nemusí celkom fungovať, a my sa snažíme zistiť, čo to je.

 

Osem otázok, ktoré online systém kladie, je adresovaných najmä chodcom a cyklistom, no šofér, ktorý je tiež plnohodnotnou súčasťou diania, a mesto vníma odlišne, tam priestor na vyjadrenie k doprave veľmi nenájde. Je to zámer?

MB: Automobil a šofér v čom sú síce súčasťou mesta, ale ich užívateľským priestorom je interiér auta a cesta. Len čo šofér vystúpi zo svojho auta, začíname sa zaujímať aj o jeho pocity. Z nášho pohľadu by kvalitné mesto malo slúžiť v prvom rade chodcom a cyklistom.

​

Váš projekt má slušnú mediálnu podporu, no aká je reálna odozva u obyvateľov – respondentov? Koľko «pocitov» treba zozbierať, aby sa dalo hovoriť o relevantnom hlase verejnosti?

MB: Doteraz sme vyzbierali 40-tisíc pocitov. Koľko ich potrebujeme celkovo, nevieme. Ak do mapy vkladám svoj pocit, nevidím pocity iných respondentov. Len čo sa však moje pocity v danom mieste stretnú s rovnakým pocitom niekoho iného, stáva sa subjektívny pocit menej subjektívnym. A ak tam pribudne tretí rovnaký, môžeme subjektivizmus pokojne zameniť za relevantný údaj, nad ktorým by sa samospráva mala zamyslieť.

 

Vašou ambíciou je prepojenie názorov obyvateľov s kompetentnými orgánmi riadenia a tvorby mesta. Ako sa komunálni politici a ďalšie inštitúcie môžu dostať k výsledkom tohto prieskumu? A je o to záujem?

MB: Výsledky sú priebežne k dispozícii každému – sme otvorená platforma. Sú mestá, ktoré túto výzvu pochopili a pracujú s ňou v prospech užívateľa mesta. Ale sú aj mestá, ktoré nechápu, nevedia s tým pracovať, nevedia, načo by im dané pocity mohli slúžiť. Na druhej strane, ide o pilotný projekt
na Slovensku – treba tomu dať čas.

​

​

 

Text: Elena Alexy; Foto: Pocitové mapy, Jaroslav Vaľko (portrét)